Pre rok 2020 som si nedávala žiadne ciele, ani predsavzatia. Želala som si hlavne spomaliť svoj život a myslím, že minulý rok pomohol spomaliť mnohým z nás. Viem že minulý rok bol pre množstvo ľudí ťažkým – až sa hanbím povedať, že pre mňa to bol jeden z najlepších rokov môjho života, ktorý si chcem navždy pamätať. 

To, že nechcem mať klasickú svadbu “se vším všudy” som vedela dávno predtým, ako som stretla môjho manžela. Poznám sa, a tak viem, že klasická svadba by bol pre mňa obrovský stres. A ja som si, naopak, chcela svadbu užiť. Navyše, veľké svadby považujem za mrhanie peniazmi a naozaj necítim potrebu pohostiť tetu mojej tety. Sorry, Orava. Pre mňa jednoducho nie je dôležitá svadba ako taká, ale manželstvo, ktoré prichádza po nej.

Cez víkend sa mi stala táka nepríjemná vec. Počas toho, ako som telefonovala s mamou, som spadla do fontány a spadla som na zadok. Ayra videla mačku, potiahla ma a mňa zradila šmykľavá podrážka, keď som sa chcela zaprieť. Muselo to vyzerať komicky, no mne do smiechu nebolo. Mamke som zložila a sadla som si na lavičku. Naozaj som sa veľmi udrela a tak som sa rozplakala. Od bolesti, od hnevu a od všetkého, čo sa mi teraz deje.