Deti nás sledujú

Išli sme spolu do obchodu. Teo sa natiahol po kreditnej karte, ktorú som držala. Dala som mu ju do ruky a on sa nahol k termínu a zaplatil.  Myslela som si, že je to náhoda, ale nie. Od vtedy sa to zopakovalo pri každom platení. Neučila som ho to. Chodí so mnou do obchodu pravidelne a tak vidí, čo s kartou robím.

A teraz pointa príbehu.

Môžem milión krát čítať, ako deti nasávajú všetko sledovaním. Ale keď som to videla takto v praxi, odpálilo mi dekel . No a od vtedy rozmýšľam: Som mu dobrý príklad? Asi ako kedy. Ideálna určite nie som. Som len človek. Ale som rada, že ma vidí aj takto. Lebo ma vidí hnevať sa, plakať aj ospravedlniť sa a priznať si chybu. Vidí ma poďakovať, pozdraviť sa a vidí ma aj ohradiť sa, postaviť sa za seba a povedať nie. Komunikujem s ním. Byť prísna mi neladí, aj keď to občas skúsim. Stále sa to s emóciami učím. Ale vlastne aj on. Tak to hádam s tou našou výchovou-nevýchovou nebude také márne. Či?