Čau dieťa. Ešte vlastne ani neviem či tam si a veľmi by mi pomohlo vedieť, či si. Aj som zvedavá, aj za teba cítim neuveriteľnú zodpovednosť.  Keď sme sa pred mesiacom s tvojim ockom dohodli, že by sme ťa mohli skúsiť, nemyslela som si, že ma pocity takto prevalcujú. Ale hej. Asi tomu nepomohol ani môj zápal močáku a nutné antibiotiká. Takýto štart som pre teba naozaj nechcela, no verím, že ty, dieťa moje, ty si leňoch po Mirkovi a rado sa pohodlne uhniezdiš kdekoľvek. Verím teda, že sa ti u mňa zapáči dušička a ostaneš. Cítim sa ako hysterka z modrého koňa, keď lekárom hovorím, že môžem byť tehotná,…

Ani neviem, ako začať, no tuším, že to bude dlhší text, takže si k tomu pripravte kávu alebo niečo dobré. A poďme na to. Som stále v šoku z toho, že návrh “pomoc tehotným ženám” prešiel do druhého čítania. Hoci krovky milujem, poľské správanie k materniciam by sme tu fakt nemuseli mať….

Pre rok 2020 som si nedávala žiadne ciele, ani predsavzatia. Želala som si hlavne spomaliť svoj život a myslím, že minulý rok pomohol spomaliť mnohým z nás. Viem že minulý rok bol pre množstvo ľudí ťažkým – až sa hanbím povedať, že pre mňa to bol jeden z najlepších rokov môjho života, ktorý si chcem navždy pamätať. 

To, že nechcem mať klasickú svadbu “se vším všudy” som vedela dávno predtým, ako som stretla môjho manžela. Poznám sa, a tak viem, že klasická svadba by bol pre mňa obrovský stres. A ja som si, naopak, chcela svadbu užiť. Navyše, veľké svadby považujem za mrhanie peniazmi a naozaj necítim potrebu pohostiť tetu mojej tety. Sorry, Orava. Pre mňa jednoducho nie je dôležitá svadba ako taká, ale manželstvo, ktoré prichádza po nej.

Cez víkend sa mi stala táka nepríjemná vec. Počas toho, ako som telefonovala s mamou, som spadla do fontány a spadla som na zadok. Ayra videla mačku, potiahla ma a mňa zradila šmykľavá podrážka, keď som sa chcela zaprieť. Muselo to vyzerať komicky, no mne do smiechu nebolo. Mamke som zložila a sadla som si na lavičku. Naozaj som sa veľmi udrela a tak som sa rozplakala. Od bolesti, od hnevu a od všetkého, čo sa mi teraz deje.  

Vitaj 2020! Rok 2019 bol najrýchlejší rok môjho života. Bol to naozaj intenzívny a nie úplne jednoduchý rok. Bol to rok, v ktorom som veľa cestovala, veľa pracovala, cvičila, pribrala, schudla, zahorela aj vyhorela. Rok, v ktorom sa stratila a zároveň aj našla. Rok, ktorý ma naučil viac oddychovať a pripomenul mi cenu môjho zdravia a šťastia. No a hlavne – bol to rok, ktorý som celý prežila milovaná a zamilovaná.  Ako hovorím, bolo to naozaj intenzívne. Poďme si to zhrnúť! 

Je to už pár mesiacov, čo sme si domov priniesli šteniatko a ja som sa rozhodla napísať blog o tom, aké tieto mesiace vlastne boli. Mnohí ste sa ma na Ayru pýtali v spravách a tak som si povedala prečo nie, veď to bude aj pekná spomienka pre nás. 

Dnešný článok mal byť o niečom inom. Ale keď som ale po dni offline ráno otvorila faceboočik bol to samý potrat, Daniel Hevier a pochod za život. A tak som si dnes vyhlásila vlastný pochod za život!

Pre mnohých ľudí je novým začiatkom 1.január. Uzavrie starý rok a môžeme začať nanovo. Pre mňa vždy bola a bude symbolom nového začiatku jeseň. Január vo mne nikdy nič nezmení. Rada vtedy sumarizujem predošlí rok a vždy sa teším na zmeny, ktoré prinesie ten nový. Avšak až na jeseň cítim, že začína nový začiatok. 

Denne šoférujem medzimesto. Väčšinou je to fajn jazda po diaľnici a nervy mi začnú tiecť až v meste. Cez víkend som išla do Dobšinej a poviem vám, medzi dedinami to vie byť iná káva. Človek by čakal že mu bude problém robiť traktor… ale nie. Traktor nie. Počas tejto cesty mi nebo zoslalo prototypy všetkého, čo vám môže nepríjemne skrížiť cestu a mne sa v hlave zrodil tento článok a vlastne nová séria na blogu. Hana hates. So enjoy!