Matkovanie,  Osobné zápisky

Nosením ho rozmaznáš a iné mýty, ktoré sú naozaj len mýty

Teo sa od narodenia nosil rád a potreboval spánok v pohybe. Celé dni bol teda v šatke alebo v nosiči a keď som nechodila po dome, po záhrade alebo po dedine, skákala som na fitlopte. 10 000 krokov denne som dala s prehľadom. Poznáte lepší recept na vrátenie sa do formy po pôrode? Ale to som odbočila, iné som chcela. Chcela som povzbudiť ostatné čerstvé mamky, ktoré cítia, že chcú nosiť a veľa. Moje nosenie sa nie vždy stretlo s pochopením, ale mne to bolo fuk.

Okolie vyjadrovalo len vlastné obavy z nepoznaného:

  • že či sa takto Teo bude vyvíjať správne;
  • že či sa rozmazná a bude sa chcieť nosiť navždy;
  • že vyrastie, bude ťažší a bude ma bolieť chrbát;
  • že sa nenaučí byť samostatný…

Teo si o týchto rečiach tiež myslel svoje a myslím, že jeho prostredníček hovoril za všetko.

“Všetko je len obdobie” a platí to na 100 %, to vám po takmer 5 mesiacoch s Teom môžem potvrdiť.

A tak sa aj z nekonečného nosenia zrazu stalo len obdobie, ktoré skončilo. Ani vlastne neviem, ako sa to stalo, no zrazu som si uvedomila, že Teo preferuje viac spánok v posteli. Od jeho narodenia som to skúšala, ale až po 4 mesiacoch v posteli naozaj začal spokojne spať. Aj viac ako hodinu cez deň. “Vyrástol” a už nepotrebuje spánok v pohybe, viac mu vyhovuje iné. Šatku má stále rád, keď sa opýtam, či ide do šatôčky, zoširoka sa usmeje, ale už v nej nevie dlho spať, už si dá len krátkeho šlofíka. A tak to rešpektujem a úprimne – aj si to užívam. Lebo z denných spánkov, ktoré boli pre mňa fitko, sa zrazu stal čas na relax alebo prácu. Niekedy pri ňom ostanem v posteli a zdriemnem si s ním, to predtým nešlo, lebo som sa musela hýbať. Niekedy pri ňom len tak ležím a pozerám sa, ako spí. Niekedy si čítam alebo som na mobile. A niekedy odídem – idem pracovať, najem sa a podobne. Idem si užiť čas pre seba!

Mám také rozdvojené pocity – volám to materská schizofrénia.

Keď som ho nosila hodiny denne, často som z toho bola na nervy, lebo som nemala žiaden čas pre seba, len som chodila alebo skákala na fitlopte. Teraz mi je za tým ľúto. A vlastne aj nie je. Vrátila by som čas? Môžno, ale iba na chvíľu.

Nosenie si teraz užívam oveľa viac, pretože sa scvrklo len na poobednú prechádzku po dedine. Teo zvedavo pozerá okolo seba, rozprávam mu, čo vidí, a z môjho objatia objavuje svet. Niekedy ho takto nosím aj doma, keď sa mu už nechce hrať na podložke alebo keď ho niečo trápi. Uvedomujem si, že aj toto raz skončí. No keď bude chcieť, ponesiem ho aj na maturitu!

Na naše šatkotuľkanie mám krásne spomienky. Viem, že to často bolo aj na nervy, lebo ja som sebecké hovädo a môj čas mi chýbal, no na to som už zabudla (ženská hlava je v tomto neuveriteľná). Ale asi to tak má byť, inak by ľudstvo vyhynulo.

No a čo tie obavy okolia? Všetko je to len mýtus,

lebo paradoxne:

  • pán doktor Kĺbikový nosenie chváli a Teo sa vyvíja viac ako dobre. Okrem toho, nemá “zaležanú” hlavičku, lebo mesiace ležal iba v noci. Vo vývine nijako nezaostáva, naopak, v mnohom bol tabuľkovo napred…;
    Teo sa stále nosí rád, no cez deň vyhľadáva aj iné aktivity. Rád trávi čas na podložke, všelijako sa prevaľuje a bavia ho rôzne hračky, knižky…;
  • bolesti chrbta nemám. Teo síce vyrástol, je ťažký, ale ak máte kvalitný nosič, dobre nastavený alebo správne uviazanú šatku, chrbát bolí, paradoxne, menej, ako keď dieťa nosíte na rukách… a vlastne máte dve voľné ruky ako bonus. Navyše, čím je Teo väčší, tým sa nosí menej, takže z môjho pohľadu žiaden problém;
  • a samostatnosť? Nikdy som nerozumela, prečo má byť novorodené bábätko učené samostatnosti… Moja filozofia je, že chcem, aby sa Teo vedel hrať aj sám, preto ho počas dňa, keď je spokojný, položím pod hrazdičku alebo na podložku, obložím ho hračkami a nechám ho. Čuduj sa svete, nepotrebuje moju asistenciu a moderovanú hru neustále, objavuje aj sám. Často takto získam počas dňa ešte nejaký čas navyše pre seba a nie je ho málo. Samozrejme, hráme sa spolu veľa, čítam mu a rozprávame sa. Ale k tej samostatnosti som chcela povedať, že je samostatný toľko, koľko mu jeho aktuálny vek dovoľuje.
  • Rozmaznaný tiež nie je. Neviem síce, ako sa prejavuje rozmaznanosť u bábätka, ale Teo je menej plačlivý ako iné bábätká. Nebudí sa s plačom, často ho objavíme, že už zvedavo pozerá a čaká na nás. Vie, že prídeme. Ak náhodou nie, ohlási sa. A keď je po zobudení hladný alebo pocikaný, chvíľu na nás počká bez plaču, lebo vie, že sa o neho postaráme, že ho nakŕmime a že nemusí o naplnenie svojich potrieb bojovať. Takže čo? Takto vyzerá rozmaznané dieťa?  Asi nie…

Nosenie môjho synčeka naozaj ani nerozmaznalo, ani z neho neurobilo náročné dieťa, práve naopak. Bolo to náročné, ale aj krásne obdobie, ktoré vystriedalo iné. Mamky, robte tak, ako to cítite. Dajte na svoju intuíciu a kašlite na všetkých okolo. Len spokojnosť vás a vášho dieťatka je to, na čom naozaj zaléží. A ak vaše bábätko potrebuje nekonečné nosenie – tak nech! Nosiť ho budete len chvíľu, no krásne pocity vám (obom) ostanú celý život.

 

V decembri 2014 ma blogovanie chytilo za srdce a nepustilo. Okrem blogovania holdujem mini prasiatkam, topánkam a knižkám s príbehmi o druhej svetovej vojne. Pracujem v oblasti online marketingu. Vítam ťa na mojom blogu!

Zanechať odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.