Matkovanie,  Osobné zápisky

Náš krásny domáci pôrod

Blížia sa prvé Teove narodeniny (a moje porodeniny). Posledné dni cítim také volanie v srdiečku napísať vám náš pôrodný príbeh. Celý. Od začiatku. Všetko o mojom pôrode doma. Pozitívne pôrodné príbehy mi dodávali odvahu pred pôrodom, tak verím, že ten náš príbeh pomôže niektorým z vás.

Téma pôrodov ma zaujímala, odkedy si pamätám, a vždy som to vnímala ako dôležité a silné zážitky. Strach som z pôrodu nikdy nemala, z vyšetrení áno. Raz, keď u nás boli známi na kolaudáciu, padla téma pôrodov, povedala som, že ja budem rodiť v tej našej parádnej kúpeľni.

A vesmír sa rozhodol, že mi to splní.

Vždy som vnímala pôrod ako prirodzenú vec.

Ďakujem za všetkých lekárov a zachránené životy, veď v minulosti zachránili aj ten môj. No myslím si, že pri prirodzenom pôrode sú lekári skôr na škodu a toto presvedčenie mi nikto nevezme, už vôbec nie teraz, po mojej skúsenosti.

Keď som otehotnela, myšlienka na domáci pôrod tam niekde v pozadí bola, ale nebola to hneď od začiatku téma.  Vedela som, že chcem rodiť čo najviac prirodzene, čo najmenej bez zásahov, a preto som si vybrala pôrodnicu Stará Ľubovňa. V tom čase to bola jedna z mála rešpektujúcich pôrodníc na Slovensku.

Môj najväčší strach bol separácia od dieťatka po pôrode. Preto som od začiatku chcela ambulantný pôrod.

Nakoľko ma v nemocnici trápia úzkosti, vedela som už od začiatku, že nechcem byť po pôrode hospitalizovaná na šestonedelí. Preto som dúfala v prirodzený AMBULANTNÝ pôrod, a preto som si vybrala pôrodnicu, kde bábätká neseparujú. V Starej Ľubovni je dokonca možný bonding aj po cisárskom reze (za určitých podmienok). S manželom sme boli dohodnutí, že keby niečo, tak sa po cisárskom reze bude starať o dieťatko on. To ma celkovo upokojilo. Na pôrod som sa od otehotnenia tešila, vedela som, že to bude dobré. Mala som veľkú dôveru v seba, bábätko a nepochybovala som o tom, že to zvládneme. Môj pokoj ma až prekvapil, lebo ja som vo všeobecnosti stresujúci človek.

Cítila som, že moje nastavenie je “iné” ako u ľudí z môjho okolia, ani mne sa nevyhol tlak okolia, či si nechcem zaplatiť doktora, čo bolo absolútne proti môjmu presvedčeniu. Vždy som sa len rozohnila, a preto som sa témam pôrodu snažila vyhýbať. Keď mi niekto chcel povedať svoj desivý príbeh, povedala som, že si príbehy vymeníme po mojom pôrode. Naopak, rada som počúvala český podcast Príbehy Zrození a pozerala pozitívne príbehy na YouTube. Bola to súčasť mojej prípravy na prirodzený pôrod…

Kedy prišla myšlienka na domáci pôrod?

Začiatkom jari (už som bola takmer v strede tehotenstva) moja pôrodnica z dôvodu Covidu obmedzila možnosť otca pri pôrode. Keď som to videla na ich Facebooku, veľmi ma to rozhodilo. Bolo to prvý a jedinýkrát, kedy ma prepadol strach z pôrodu. Tento oznam mi vyrazil dych a mne sa moje myšlienky na domáci pôrod vrátili. Vedela som, že si musím otvoriť túto možnosť, že je to pre mňa a bábätko najbezpečnejšie miesto. Podľa mňa cez tieto pocity so mnou komunikoval synček. Rozhodla som sa teda hľadať pôrodnú asistentku alebo babicu. Aj tak som chcela prísť do nemocnice čo najneskôr, teda len na záver pôrodu, a po pôrode som chcela ísť domov. Načo si pôrod takto komplikovať cestovaním, keď bude všetko v poriadku? Teraz, keď som po pôrode, si tú cestu ani neviem predstaviť.

Pridala som sa do skupín na Facebooku a napísala som dopyt. S manželom sme doma otvorili debatu na túto tému a nebol nadšený, obával sa. Ale ja som pre svoj pokoj potrebovala mať otvorenú možnosť domáceho pôrodu. Najprv som komunikovala s babicou, no úprimne poviem, necítila som to s ňou. Navrhla mi kraniosakrálnu masáž ako prípravu, čo na mňa bolo trochu ezo. Dnes sa na to dívam inak a takúto masáž si chcem dopriať kvôli bolestivej menštruácii, ale v tom čase to nebolo pre mňa. Tak som na pár dní myšlienku na domáci pôrod pustila z hlavy.

A potom som si našla správu od (teraz už) našej pôrodnej asistentky.

Zavolali sme si a sadlo mi to. Ona bola presne to, čo som potrebovala. Téma sa u nás doma opäť otvorila. Manželovi som dala čas, neskôr súhlasil, že sa s ňou stretneme. Keď som našej PA zaplatila zálohu, veľmi sa mi uľavilo. Otvorila sa mi krásna možnosť domáceho pôrodu a citila som neuveriteľný pokoj a radosť. Fakt. Od tohto momentu u mňa nebola žiadna pochybnosť, vedela som, že to zvládneme, že sme super tím s bábätkom a naozaj som sa tešila.

Čakalo nás prvé stretnutie s asistentkou a ja som mala zoznam otázok. Naživo si ma získala ešte viac ako cez telefón. Bola skúsená, veľmi pokojná. Na všetko odpovedala, vysvetlila nám celý proces prirodzeného pôrodu a vyvrátila všetky mýty. Boli sme spolu celý deň. Som rada, že manžel všetko počul od niekoho iného ako odo mňa. Cestou domov povedal, že ak bude pri pôrode táto pani, ideme do toho.

Domáci pôrod viac u nás doma nebol diskusia, ale plán.

Musím povedať, že pri mojom tehotenstve sa pre domáci pôrod spojil celý vesmír. Mám úžasného gynekológa, ktorý síce za domáce pôrody nie je, no k tehotenstvu pristupuje rešpektujúco a moderne. Žiadne zbytočné zásahy a vyšetrenia nerobí. Aj keď tu poviem, že nie som proti všetkým vyšetreniam a sama som si zaplatila aj extra ultrazvuky. Ale som rada, že ma nekontroloval “od spodu” a nenútil mi to, čo som nechcela. Bola pre mňa radosť chodiť k nemu na poradne. Je to jediný gynekológ v mojom živote, ku ktoremu som sa vždy tešila a teším. Neskôr som u neho chodila aj na CTG a do nemocnice som sa teda vôbec nedostala.

A naša SPÁDOVÁ pediatrička nemá s domácimi pôrodmi žiaden problém. Vedela o našom pláne vopred a bola veľmi ústretová. Všetko sa proste krásne skladalo a počas celého tehotenstva som nenarazila na “systém”.

Na pôrod som sa naozaj dobre pripravovala a veľa som sa hýbala až do pôrodu. S prípravou mi radila PA, pomáhal mi veľa aj manžel a sama som sa vzdelávala v hypnopôrode, čo takto spätne beriem ako veľké plus. Psychická aj fyzická príprava tela je veľmi dôležitá.

Preskočme teda do júla 2022, kedy sa doma narodil môj syn.

A hoci ma prekvapilo, keď sa pôrod naozaj začal, tak som celý mesiac vedela, že to príde skôr, pred termínom. Preto keď mi môj muž zadelil, že v strede júla k nám majú prísť robotníci, donútila som ho prežiť to a dobre tak, lebo by si ráno podali kľučku s pôrodnou asistentkou.

Začiatkom júla bola v noci búrka.

Cítila som slabé vlny, odišla mi hlienová zátka! (Mimochodom, vedeli ste, že môže odchádzať aj mesiac pred pôrodom a vraj sa dokáže obnoviť? Potvrdzujem.) Bábätko v tú noc kleslo nižšie. Uvoľnili sa mi pľúca, dýchalo sa mi ľahšie. Zato som si ho vedela nahmatať nízko a bolela ma panva. Od tohto dňa som mala pravidelné poslíčky, tvrdnutie bruška, telo sa intenzívne pripravovalo, trénovalo. Ale nič viac sa dlho nedialo. Ukončila som zákazky v robote, začala som naozaj oddychovať. Dopriala som si úžasnú tehotenskú masáž a objednala sa na ďalšiu. To čakanie bol taký zvláštny časopriestor. Aj som si to užívala, aj som už chcela koniec tehotenstva.

Pokoj týchto dní narušila správa od pôrodnej asistentky. Zrušila poradňu, má Covid.

Nakoľko som nemala v zálohe inú babicu pre pôrod, trochu ma to rozhodilo, lebo moji poslíčkovia boli čoraz častejšie a mala som pocit, že sa to blíži. Napísala som preto e-mail do pôrodnice a nechala si schváliť pôrodný plán. Pre istotu. Epidurál som si vybaviť nešla, bála som sa zavádzania ihly.

S bábätkom som sa rozprávala. Povedala som mu, že ak sa už chce narodiť, že môže a zvládneme to aj v nemocnici, že to nechávam na ňom. Poslíčkovia sa na týždeň dosť zmiernili.

Teo sa rozhodol počkať.

Keď mi vo štvrtok 14. júla cinkla sms od asistentky, že je negatívna a či sa nestretneme v sobotu, začalo mi opäť častejšie tvrdnúť bruško a začala som sa čistiť každý deň viac a viac.

V piatok 15. júla som mala poradňu, CTG ukázalo kontrakcie,

môj gynekológ mi ponúkol, či sa nechcem dať vyšetriť na otváranie. Odmietla som, lebo som nevedela, aký výsledok by ma potešil. Gynekológ ma odprevadil s tým, že si mám zabaliť tašku a že sa o týždeň už asi nevidíme, tak mi drží palce. Neverila som mu, ale potešil ma.

Z poradne som sa vybrala na dohodnutú tehotenskú masáž. Natálka mi po masáži povedala, že všetko sa pripravuje na pôrod, lebo som v oblasti panvy viac prekrvená. Fíha. Tak to vyzerá zaujímavo. V hlave som mala dátum 17. 7. – to by bol krásny dátum narodenia. Uvidíme.

V sobotu 16. júla som sa stretla s našou PA.

Videla záznam z CTG a vravela, že to vyzerá dobre. Merala mi bábätko cez brucho, nahmatala hlavu, ktorú mi dala podržať. Nádherný zážitok, cítiť telíčko môjho dieťatka. Skonštatovala, že aj keď to na pohľad nevyzerá, lebo opticky nemám brucho nízko, bábätko je naozaj nízko a že sa to blíži. Počas vyšetrenia mi stvrdlo brucho a zhodnotila, že táto kontrakcia bola kvalitná. Kontrakcia? Necítila som bolesť. Rozprávali sme sa, ukázala mi cviky, ktoré mám ešte v rámci prípravy cvičiť. Bol to fajn čas. Rozlúčili sme sa s tým, že ju budem informovať, keď sa niečo rozbehne.

Nasledujúce dni sa mi zdalo, že sa nič extra nedeje.

Ale keď sa na to dívam spätne, tak sa vlastne dialo toho dosť. Začala som často chodiť na záchod, telo sa poriadne čistilo. Poslíčky boli čoraz častejšie, neboli bolestivé, ale brucho mi naozaj tvrdlo. Nestopovala som to, no zdalo sa mi, že je to minimálne raz za hodinu. Mala som obrovské nutkanie všetko upratovať, tak som vôbec neoddychovala. S Ayrou som sa prechádzala po dedine. A bolo hrozné teplo.

V utorok 19. júla mi ráno odišla hlienová zátka.

Na Annibale som si našla naozaj veľký kus. Nemala som pochybnosti o tom, či je to hlienová zátka. Pomyslela som si, že zaujímavé, a doteraz nechápem a nespoznávam sa, že som ostala pokojná a vôbec som to neriešila, ani nepísala pôrodnej asistentke, ani nehovorila mužovi. Brala som to ako fakt. Odišla zátka, žije sa ďalej. Opuchli mi nohy. Myslela som si, že je to z tepla, a tak som si ich chladila v potoku. Kým som sedela pri potoku, okolo preletoval modrý motýľ a mne napadlo, že je to možno znamenie. Následne Ayra motýľa zjedla. Prišlo mi to komické, veľmi som sa na tom smiala. Celý utorok ma nepríjemne boleli kríže, a tak som večer ležala na fitlopte a prikladala si horúci obklad, čo mi uľavilo.

V stredu 20. júla som ráno cítila menštruačné bolesti, tvrdnutie bruška bolo častejšie, no vôbec som to neriešila.

Fungovala som ďalej a absolútne mi nenapadlo, že v noci začnem rodiť. Naplánovala som si, že umyjem okná (aké klišé!). Bolo mi tak veľmi nekomfortne, boleli ma kríže, mala som opuchnuté nohy, bolo horúco. Ayra sa chcela prechádzať a mne sa nechcelo, ale išla som. Keď sme sa vrátili, ležala som na záhrade a volal mi ocko, pýtal sa, či náhodou nerodím, lebo zajtra má cestu okolo a zastavil by sa u mňa na kávu. Povedala som mu, že môže prísť, že budem tehotná ešte celú večnosť (ha-ha). Poobede šiel Mirko do fitka a ja som ostala sama doma. Ayra chodila všade za mnou a lízala mi nohy (to nikdy predtým ani potom neurobila). Nechápala som, prečo je taká dotieravá. Ona vedela, že ja rodím! Ale ja som to stále nevedela.

Zrazu mi všetko prišlo veľmi náročné. Prvýkrát počas celého tehotenstva som si poplakala. Ležala som na gauči, Ayra pri mne a ja som plakala. Bábätku som povedala, že neplačem kvôli nemu, len už nevládzem byť tehotná. Že sa na neho teším, že je všetko pripravené a on môže prísť.

Mimochodom, on ešte v tú noc naozaj prišiel.

Po chvíli som sa pozbierala. Pustila som si afirmácie a išla ešte prezliecť periny. Potom som si zacvičila, najedla sa a pripravila si náparku. Keď Mirko prišiel z fitka, pozerali sme telku a ja som sedela na náparke. Mali sme otvorené naše okno. Cvičila som si hlboké dýchanie, dnu išiel príjemný letný vzduch. Keď som išla po náparke na záchod, začala byť situácia naozaj zaujímavá.

Špiním.

To sa mi celé tehotenstvo nestalo a mne prvýkrát za posledné dni napadlo, že to možno niečo znamená. Tak som to povedala manželovi. On navrhol, aby som napísala asistentke a zistila, či je to v poriadku. Bolo. Napísala som jej, že okrem toho sa nič nedeje, že mám poslíčky, že ma občas preháňa na WC a že idem spať, nech mám energiu, ak by som zajtra rodila (ha-ha). Mirko mi navrhol, že mi ešte urobí masáž hrádze, ak by to bol pôrod, nech som tam dole pripravená. Po masáži zhodnotil, že je to tam dole iné. Voľnejšie. Zaujímavé, pomyslela som si a stále som si nepripúšťala, že toto by už mohol byť pôrod. Prišlo mi to ako vzdialená vec. Doteraz sa nechápem.

Po masáži sme si ľahli do postele a ja som po chvíli pocítila prvú vlnu. Kontrakcia? Pomyslela som si. Zavrela som oči, ale už o chvíľočku prišla ďalšia, naozaj ako taká vlna. Bola silnejšia a postavila ma z postele. “Mirko, asi som dostala druhú kontrakciu,” hovorím manželovi. Bolo mi nepohodlné ležať, a tak mysliac si, že mám veľmi veľa času, rozhodla som sa ísť do sprchy a urobiť si prípravu, ak by sme šli do pôrodnice. Nech som oholená.

Pred sprchou som šla opäť na WC, tam prišla ďalšia vlna. Stiahla som si aplikáciu a začala stopovať. Rozdiel 4 minúty. To je dosť natesno takto na začiatok, pomyslela som si. Šla som do sprchy, no teplá voda pridala pôrodu grády. Holenie som nezvládla. Iba som opäť vyšla von a zdalo sa mi, že strašne rýchlo bežím do spálne po manžela. Po ceste som dostala ďalšiu vlnu. Oprela som sa v kuchyni o pult. Mala som pocit, že spálňa je veľmi ďaleko. Zohnať manžela mi prišlo ako hotová misia.

Došla som po manžela, pomáhal mi stopovať kontrakcie. V tejto fáze som mala veľkú potrebu opierať sa, byť v predklone a niečo stláčať, tak mi priniesol hrebene. Chvíľu som sa opierala o neho. Chvíľu som bola na WC. Vlny chodili často, každé 3 – 4 minúty, a predlžovali sa.

Toto všetko sa stalo v priebehu jednej hodiny. Aplikácia nám hlásila, že máme ísť do nemocnice, a tak som písala pôrodnej asistentke.

Mala som pocit, že len preháňam, že ju voláme príliš skoro. Nechcela som ju otravovať, ale manžel mi dohovoril, že ju za to predsa platíme a mám ju volať k nám.

Od tohto momentu mám už len útržky ako po dobrej párty. Pamätám si, že:

  • som povedala, že som dobre sprostá, keď som si nebola vybaviť epidurál, lebo ak je toto ešte len začiatok pôrodu a mňa čaká celý deň týchto kontrakcií, tak to nedám,
  • sme začali napúšťať vaňu, a potom sme to stopli,
  • manžel zapol hudbu a mňa veľmi iritovala, tak ju vypol,
  • manžel mi dával napiť sa vody,
  • manžel mi pripomínal, že mám dýchať a uvoľniť sa,
  • sme vypli svetlo v kúpeľni, lebo ma štvalo,
  • manžel doniesol môj pôrodný košík a ja som si na zemi rozložila obrázky afirmácie,
  • som sa opierala o splachovač a sedela na záchode,
  • najlepšie mi bolo na zemi na štyroch a vokalizovať eeeeee počas vlny,
  • volala pôrodná asistentka, ale ja už som s ňou nedokázala rozprávať a riešil to manžel,
  • predtým, ako prišla asistentka, som prvýkrát cítila, že telo tlačí a povedala som to manželovi,
  • keď prišla asistentka, tak ma vyšetrila a povedala, že zachádza bránka,
  • ponúkla som asistentke kávu,
  • asistentka mi dala príjemnú masáž krížov,
  • napustili mi s manželom vaňu,
  • vo vani ma pôrod prestal bolieť a tvrdila som, že už nerodím,
  • zároveň som hovorila, že už to trvá dlho (netrvalo),
  • manžel stál v sprche a povzbudzoval ma,
  • pôrodná asistentka mi povedala, že všetko zvládam a zvládnem,
  • pôrodná asistentka mi povedala, že s kontrakciou môžem jemne potlačiť,
  • zdalo sa mi, že bábätko sa dlho korunovalo, vlny boli slabé a ja som si chvíľu hľadala polohu,
  • pôrodná asistentka často kontroluje ozvy a vždy povie, že je to v poriadku,
  • keď som stála, zrazu prišla silnejšia vlna a praskla mi voda,
  • vidím manžela vo dverách, “tlačí” so mnou, povzbudzuje ma
  • prišla ďalšia silná kontrakcia (ale nebolela) a ja som mala pocit, že som nazbierala všetku silu sveta, zarevala ako levica (sa mi len zdalo) a vtedy vyšla hlavička,
  • pôrodná asistentka nás upozorňuje, že synček nemusí plakať, ale určite žije, aby sme sa nezľakli,
  • o chvíľu na to pôrodná asistentka chytila bábätko.

 

Zrazu som sa vrátila k sebe.

Uvedomila som si, že svitá. Nový deň, nový život. A od tohto momentu si zase všetko pamätám.

Najkrajší pohľad môjho života. Položili bábätko na podložku podo mňa a ja som sa k nemu zohla. Hovorila som: “No ahoj, vitaj, Teo.” Vítala som moje dieťa.

Pupočná šnúra bola trochu kratšia, ale nič extrémne. Pôrodná asistentka s manželom všetko pripravili na zemi tak, aby som si mohla ľahnúť. Neviem vôbec, kedy to urobili. Ich starostlivosť bola úžasná.  Ľahla som si, bábätko mi dali na brucho.

Krása. Úplná eufória. Zvládla som to. My sme to zvládli.

Dostala som triašku, čo je normálne. Dali mi napiť sa vodu. O chvíľočku sa jemným plačom ohlásilo bábätko.

Teo a ja sme si pozerali do očí.

Prebehol fotošúting.

Ayra bola celý pôrod preč. Dala mi priestor, tak ako to robia psy. Keď počula bábätko, prišla za nami do kúpeľne a má jednoznačne najlepšie fotky.

Placenta sa narodila pol hodinu po bábätku. Uvoľnila som sa a tu mi s pôrodom pomohla pôrodná asistentka, ktorá jemne potiahla placentu von. Už bola odlúčená a na ceste. Nechcela som vidieť placentu, čo ma spätne trochu mrzí. Placentu sme zakopali na záhrade a zasadili na ňu pre Tejka strom.

Pupočnú šnúru strihal manžel až po dotepaní.

Cítila som sa ako absolútna superhrdinka.

Nemohla som uveriť, že to mám za sebou. Že môj pôrod prebehol lepšie, ako som si vysnívala, a že to bolo oveľa jednoduchšie a rýchlejšie, ako som čakala. 5 hodín.

Spolu s bábätkom sme sa pomaly presunuli do postele. Koža na kožu. Manžel zbehol do obchodu a kúpil všetky dobroty sveta. Najchutnejšie raňajky. Pôrodná asistentka sa so mnou rozprávala, bol to veľmi príjemný čas. Sledovala bábätko. Neskôr mi zmerala tlak, skontrolovala krvácanie. Pomohla na WC aj do sprchy. Potom skontrolovala zranenie. Bolo minimálne. Drobná prasklinka, ktorú nebolo potrebné zašiť.

(Mimochodom, používala som 3 dni šicie bylinky a na kontrole po šestonedelí môj gynekológ ani nevedel nájsť miesto zranenia.)

Niekedy potom prebehlo meranie a váženie dieťatka. 3925 g a 55 cm. Môj veľký chlapec.

Pôrodná asistentka a manžel vyplnili papiere o narodení pre matriku a pediatričku. Poučila ma, ako kontrolovať zavinovanie maternice, a ani neviem kedy a lúčili sme sa.

Za jej starostlivosť som jej nekonečne vďačná. Stala sa z nej súčasť našej rodiny a občas si vymeníme správy.

 

Rodine sme poslali smsky a špeciálne môjmu ockovi sme napísali, že “návštevu musíme zrušiť, dedko”.

Ale viete čo? Nezrušili sme. Nakoniec prišiel. Bol to tak krásny okamih. Videla som, aký je šťastný, že mohol privítať svojho prvého vnuka. A dovolím si tvrdiť, že majú s Teom špeciálny vzťah.

(Pre istotu mali respirátor)

 

Celý tento krásny deň po pôrode by som si rada zopakovala. Bola som na nás hrdá a srdce mi išlo explodovať láskou. Nemohla som sa na Tea vynadívať. Mala som veľa energie a nešlo mi spať. Na svete nebolo šťastnejšieho človeka, ako som bola v ten deň ja. Na ten pohľad na čerstvé bábätko na mojej hrudi nikdy nezabudnem. Z pocitov z tohto dňa čerpám radosť aj odvahu na celý život.

 

 

Ďakujem ti, môj synček, za tento náš krásny zážitok.

 

Ak si toto raz prečítaš, tak vedz, že ťa veľmi ľúbim.

 

 

Na záver mi ešte nedá pár slov k domácim pôrodom (na Slovensku).

Nie som eko-bio-raw matka. Nie som ani nevzdelaná, ani hlúpa, ani nezodpovedná. Som obyčajná žena z marketingu.

A rodila som doma. Plánovane.

 

Prečo som sa rozhodla rodiť doma na Slovensku?

  • Lebo sa v prostredí nemocnice necítim bezpečne, naopak, cítim veľkú úzkosť a pri zákrokoch, s ktorými nesúhlasím, zažívam silný panický atak.
  • Lebo som si zažila nerešpektujúci prístup lekárov a veľmi som sa bála, že tak ako veľa slovenských žien, tento prístup zažijem pri pôrode.
  • Lebo vybraná pôrodnica počas môjho tehotenstva zakázala sprievod otca a bála som sa, že ho do môjho pôrodu nezrušia alebo opäť zavedú.
  • Lebo ani jedna zo slovenských pôrodníc nespĺňala štandard certifikátu baby friendly hospital (v roku 2022!!!!!!!!!!!), čo vo mne vyvolávalo ďalšie obavy.
  • Lebo som mala pôrodné (ne)želania, ale nemala som istotu ich naplnenia.
  • Lebo verím, že pôrod zdravej ženy nie je choroba, ale fyziologický proces, ktorý je súčasťou tehotenstva.
  • Lebo verím, že akékoľvek zásahy zbytočne narušia prirodzený proces a môžu smerovať ku komplikáciám.
  • Lebo som sa nebála pôrodu ako takého.
  • Lebo som ďaleko od hraníc so západom, a teda nemohla som rodiť v zahraničí.
  • Lebo som na Slovensku nemala inú možnosť, ak som chcela pôrod len s PA.
  • Lebo na pôrode záleží! A toto bolo najlepšie riešenie pre nás.

Pôrod doma nie je vhodný pre každú ženu a ani pre každé tehotenstvo. No ak sú dodržané určité veci, rodiť doma sa dá aj bezpečne a pre niektoré ženy je to lepšia voľba ako klasická slovenská pôrodnica.

Áno. Drsné tvrdenie, ja viem. Ale je to tak.

Nejdem sa s nikým hádať ani nikoho presviedčať. Nejdem domáce pôrody ani romantizovať. Nechcem meniť názor zdravotníkov, verím, že pramení z praxe a v nemocnici či v sanitke videli naozaj veľa ťažkých situácií. Chápem, že majú pred pôrodom rešpekt.

Aj ja som k pôrodu pristupovala s absolútnou pokorou. S manželom sme naozaj nešli proti zdravotníkom, naopak, tašku do pôrodnice som mala zbalenú a bola som pripravená prijať pomoc, ak ju budem potrebovať.

Každá žena má pri pôrode iné potreby. Pre zdravé ženy, ktoré nechcú pôrodnicu, bohužiaľ, na Slovensku naozaj oficiálne nie je iná možnosť. Absentujú tu pôrodné domy a domáce pôrody sú absolútne tabu.

Kontinuálna starostlivosť u jednej osoby od tehotenstva po pôrod takmer neexistuje, väčšina žien sa za toto obdobie stretne s niekoľkými lekármi. Pre mňa bolo príjemné mať pôrodnú asistentku, ktorá ma poznala a ja som poznala ju. Znamenala pre mňa bezpečie a našla som u nej dôveru, ktorú by mi v nemocnici striedajúci sa personál naozaj nedal.

Preto je namieste otvoriť túto diskusiu v spoločnosti a priniesť na Slovensko možnosti, ktoré ženy hľadajú v zahraničí či pri domácom pôrode.

Pôrodné asistentky sú múdre ženy a dokážu viesť pôrod aj odhadnúť komplikácie, ktoré už patria do rúk lekárovi. Pre väčšinu zdravých žien je starostlivosť pôrodnej asistentky a jej sprievod pri pôrode naozaj dostačujúci.

Naším príbehom chcem šíriť osvetu, ako pôrod doma na Slovensku môže vyzerať a že ak sa k nemu pristupuje zodpovedne, ide o veľmi bezpečný proces.

To, čo pôrody doma na Slovensku robí nebezpečné, je náš štát, zle nastavený zdravotný systém, ktorý takúto možnosť nezastreší, naopak, hádže polená pod nohy pôrodným asistentkám.

Niečo sa však mení. Do tlačiva žiadosti o pôrodné pridali kolónku “pôrod v domácom prostredí”, a tak už ženy nemusia klamať, že neopustili zariadenie pôrodnice bez súhlasu. Tak verím, že to pomaly ide. Je jasné, že počet pôrodov doma stúpa.

Nerodila som doma kvôli móde ani kvôli prírode. Rodila som, lebo mi prostredie v nemocnici nevyhovuje a naozaj potrebujem niečo iné. A nie preto, že som rozmaznaná, ale preto, že mám traumu z nemocnice ako hrom. Tá by mi pôrod zbytočne skomplikovala. Vďaka možnosti domáceho pôrodu som zažila nádherný, rýchly a nekomplikovaný pôrod.

Želám si zmenu systému a dôstojné možnosti pre pôrod tak, ako v krajinách 21. storočia. V krajinách, kde záleží aj na psychickom zdraví matky a dieťaťa.

A nie. V tomto prípade naozaj nejde o peniaze, my ženy, čo sme rodili doma alebo v zahraničí, si ten pôrod radi zaplatíme znova.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Ahoj, som Hana! V decembri 2014 ma blogovanie chytilo za srdce a nepustilo. Pracujem v oblasti online marketingu. Som šťastne vydatá. Mám staffordku Ayru a syna Tea. Aktuálne ma veľmi baví písať články zo života mamky a stále rada vyskúšaj aj novú kozmetiku. Vítaj v mojom svete.

komentáre 2

  • Timea

    Akurát som dočítala pôrodných príbeh. MILUJEM!!
    Až ma to rozplakalo, ze ja som to nemohla a nemala podobne. Ze som nezažila pocity takého statsia ..(kvôli depresii). Prajem tebe a Teovi veľa zdravia ❤️

Zanechať odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.