2018
Ešte nikdy som nepísala zhrnutie roku. Ale rok 2018 bol naozaj “niečo” a tak som si povedala, že sa oplatí si ho zhrnúť a pamätať. Rok 2018 mal takú zvláštnu karmu. Bol prelomový. Počula som to od mnohých ľudí a ja musím súhlasiť. Priniesol mi do života pokoj a zmenu o ktorú som vesmír nevedomky (aj vedomky) prosila.
O niektorých zmenách vieme dlho. Vieme, že ich potrebujeme. Tušíme, že ich musíme urobiť ale nevieme hneď. Až čas nám dodá dostatočné gule na to, aby sme to zvládli. Rok 2018 mi teda dal gule. 😀 Pripomenul mi, že musím byť viac sebecká, že vždy sme v správnom čase na správnom mieste a dokázal, že si treba dávať pozor na želania. Lebo sa plnia.
V roku 2017 som sa bála budúcnosti. Nebola som spokojná so vzťahom v ktorom som bola, ani s mestom kde som žila. Rok 2017 som teda končila v takom zvláštnom stave. Vedela som, že musím veľa vecí zmeniť ale zároveň som sa presviedčala, že sa len skrátka bojím prijať situáciu v ktorej sa nachádzam. Nebolo to ale tak. Ja dosť dávam na pocity a minule som si nekúpila odžmolkovač na svetre, lebo som mala pocit že to nie je ten pravý. 😀 Prečo som tak veľmi nedôverovala svojim pocitom v životných rozhodnutiach a takto sa trápila, to naozaj neviem. Každopádne koncom roka 2017 som sa rozhodla že je čas veriť svojim pocitom. A byť zdravo sebecká.
A tak keď som vo svojich (šťastných) modrých lodičkách, stála v snehu a pozerala sa na Silvestrovský ohňostroj, sama bez frajera (ktorého som mala aj nemala), sľúbila som si, že urobím všetko preto aby som bola znova spokojná. Tak naozaj. Ak túžite po zmene, musíte ju skrátka začať žiť. Dať zbohom Bratislave, bol pre mňa prvý krok.
Hneď v Januári som teda rozoslala vyšperkovaný životopis na niekoľko ponúk práce na ďalekom východe. 2 pohovory zo 4 mi vyšli. Nakoniec som zobrala ponuku až v Prešove. Aj keď pri posielaní životopisov to bola pre mňa skôr posledná možnosť. Mala som bývanie v Košiciach a teda dochádzať sa mi nechcelo. Dodnes dochádzam 🙂 Na živote je zvláštne, že aj keď sa vám niečo zdá ako krajná možnosť, časom sa ukáže, že to nemohlo dopadnúť lepšie. Proste. Vždy sme v správnom čase, na správnom mieste. Vždy.
Február bol smutný. Náš milovaný dedko stal anjelom. Rozlúčili sme sa s ním na Valentína. Bola to skutočná oslava lásky. Napriek tomu, že je to pre mňa stále smutné a veľmi mi chýba, viem, že pre neho to takto bolo najlepšie. Naša záhrada je od vtedy veľmi prázdna. Paradoxne však po tejto udalosti na ňu už len svietilo slnko. Zažili ste krajšie, teplejšie a dlhšie leto? Ja nie. Neviem ako to funguje, ale verím že v tom má prsty práve on.
Tiež som jeden februárový večer odomkla dvere Košického bytu a z čerstvo namaľovanej steny v obývačke mi tiekol vodopád. Naozaj nechcete aby nad vami praskla stupačka. Fakt nie. Ale ak by sa vám to to niekedy náhodou stalo, tak verte, že všetko vyschne.
V marci som teda nastúpila do agentúry v Prešove. V tom čase som bola jediná žena v kancli, ale vôbec mi to nevadilo. Môžem povedať, že po krátkej dobe som si so všetkými sadla a nie sme len kolegovia, ale aj kamaráti. Máme podobný podpichovačný, škodoradostný humor a to sa mi na týchto “hadoch” od začiatku páčilo.
Fun fact 1: Do práce som nastúpila chorá a nakazila som celú kanceláriu tak, že po týždni sme boli všetci PN. Fun fact 2:Tiež sa pod mojimi rukami v priebehu pol roka pokazili dve rýchlovarné kanvice. Aj keď chlapci tvrdia, že je to moja chyba, myslím si že to boli iba nešťastné náhody. Proste sa viac nezapli, práve keď som chcela čaj.
Apríl 2018 u mňa bude navždy v znamení bezpečnej jazdy. Ako šoférovanie, tak sa postupne upokojil aj môj život a dostala som pocit, že som na dobrej ceste. Keďže som jazdila denne KE-PO, potrebovala som auto, ktoré je menej ako smrtiaci stroj. Zhodou veľmi príjemných náhod, odčítania plynu a vesmíru, sa mi podarilo kúpiť si nové auto. Veľmi bezpečné, plné érbegov, málo jazdené – iba zabehnuté a s automatickou prevodovkou. Automatickú prevodovku považujem za jedno z najlepších rozhodnutí môjho života!
V apríli som tiež oslávila 24 rokov. Dnes už môžem povedať, že to, čo som si želala pri sfukovaní sviečok sa splnilo. Áno stále sfukujem sviečky so želaním a budem. Myslím si, že každý má právo na jedno želanie pri sfukovaní sviečok. Aj dospelák.
V máji sa mi konečne podarilo predať moje prvé auto. El diablo – staré a nebezpečné Fiat Punto. Aj keď to bolo prvé auto, a prvé auto bude vždy srdcovka, nechcelo sa ma vzdať a už som sa bála, že mi ostane navždy. Napriek všetkému neľutujem, že som si kúpila ako prvé práve staré, veľmi ojazdené a vôbec nie bezpečné Punto. Vďaka tomu som sa odvážila vôbec šoférovať a zbavila sa strachu že obtiahnem a zničím auto rodičom. Nakoniec El diablo našlo nový domov a kúpil ho chlap s rovnakým dátumom narodenia (okrem roku) ako mám ja. Sranda.
Okrem prvého auta som sa na jar rozlúčila aj s mojím prvým, vážnym vzťahom. Napriek tomu že neviem byť dlho smutná, chvíľu som bola. Tiež som sa bála, že už nikoho nestretnem a umriem sama ako stará (takmer) panna s mačkami. Až na to že mačky neznášam a boli by to malé prasiatka. Čo mi nakoniec prišlo ako fajn možnosť a povedala som si, že aj keď sa mi nesplní sen o rodinke, umriem celkom šťastná. Nevedieť byť dlho smutná je moja život zachraňujúca a naozaj skvelá vlastnosť!
Čoho som sa bála, ale rozhodne som kvôli tomu nebola smutná, boli štátnice. V júni som sa tejto skúšky ohňom zúčastnila. Úspešne som obhájila prácu + urobila 5 skúšok zo 6. Je to len špeciálna pedagogika ale skúšok musíte absolvovať, ako keby ste chceli robiť v tajnej službe. Špecka je proste špeciálna. Stále som len 5/6 magister, ale cítim v kostiach že v roku 2019 to už dokopem.
V lete som si užívala život v centre Košíc, kde bývam a kam som chodila na kávu, prechádzky, zmrzlinu, prosecco a do sekáča. S kamarátkou alebo len tak – sama so sebou. Na život osamote som si zvykla a začala som si ho užívať. Myslím si, že je kľúčové mať sa rád a vedieť tráviť čas sám so sebou. Tiež som behávala aspoň 3x týždenne. Najpríjemnejšia udalosť v júli bola naša rodinná dovolenka v Bulharsku. Váľala som sa na pláži, konečne som čítala a bola trochu viac s našimi.
No a koncom augusta som sa dala dokopy s grafikom z práce. Mirkom. Bol u mňa na návšteve. Najprv ostal na noc a potom už navždy. Na jeseň sme spolu randili a chodili na výlety, lebo bolo perfektné počasie. Hrali spoločenské hry, pozerali telku, váľali sa alebo recenzovali burgre a ochutnávali rôzne exotické ovocie. Veľa času sme trávili na stavbe vo fitku, ktoré nedávno otvoril.
A ja – aj keď som si myslela, že sa to nedá – ja som sa naozaj zaľúbila. Tak pubertálne, ale veľmi príjemne. Môj byt je teraz náš. A uvedomila som si, že on je presne taký muž, akého som vždy chcela. Akého som mesiace predtým opisovala pri víne kamoškám. A čo bolo želané pri víne, je čistá pravda. Takže sa ho len tak nevzdám. A nech to s nami dopadne akokoľvek (aj keď ja dúfam v žili šťastne, až kým nepomreli), som veľmi vďačná za to, že teraz môžem žiť svoj vysnívaný vzťah. Našla som v ňom najlepšieho priateľa, parťáka aj lásku.
Je zvláštne ako veci do seba zapadnú. Ako stačí pár malých zmien a život môže byť zrazu pokojný, spokojný a šťastný. A stačilo sa iba prestať báť urobiť ten krok do neznáma a vziať život do vlastných rúk. V septembri som si uvedomila, že som v správnom čase, na správnom mieste. Uvedomila som si, aké skvelé zmeny sa mi podarili a že vlastne nie je nič lepšie, ako prítomnosť. A nastal u mňa skutočný pokoj.
A keďže ženy vyjadrujú životné zmeny vlasmi, a môj rok bol zmien plný, v októbri som sa odfarbila na cigánečku (ombré). Mala som chuť nebyť na chvíľu Wednesday Adams. Aj keď história ma už veľa krát poučila, že skôr či neskôr sa k tmavým vlasom zase vrátim a teraz som si ich iba zbytočne zničila.
Koncom roka sa mi podarilo uloviť doménu hana.sk. Bola to moja prvá, takáto… obchodná skúsenosť… a mám z nej veľkú radosť. Myslím, že v roku 2019 aj vďaka novej doméne nastane restart môjho blogovania. V mojom živote bolo veľa zmien a nejak som sa na to celé necítila. Teraz je všetko ustálené. Teším a z nového loga, som oddýchnutá a pripravená sa do toho znova oprieť.
No a… ani som sa nenazdala a bol tu koniec roka. Zbehol neuveriteľne rýchlo… Som veľmi šťastný človek. Šťastie je podľa mňa voľba, postoj a tak trochu aj talent nájsť vo všetkom zlom to dobré. A ja sa vždy o to snažím. Skrátka verím na šťastné konce a rok 2018 rozhodne šťastný koniec pre mňa mal. Prvý krát po rokoch som bola doma. Bola som doma s mojou láskou. Upiekla som koláč aj mäso na večeru. Čítala som knihu, pozerali sme telku a nakoniec som stihla aj zaspať pred polnocou. Nespomínam si však, na šťastnejšieho Silvestra.
Na rok 2019 sa jednoducho teším.
Na predsavzatia neverím. Verím v ciele. Preto som si dala pár väčších aj menších cieľov:
- Ostať takáto šťastná a spokojná.
- Byť pre Mirka dobrá priateľka.
- Viac telefonovať našim.
- Znova sa skúsiť učiť Španielsky. Sí. Sí.
- Blogovať profesionálnejšie. V roku 2018 sa mi podarilo si blogom aj YouTube si čiastočne privyrábať. Viem, že raz by z toho mohol byť môj job a bol by to môj vysnívaný job a tento rok chcem preto urobiť maximum.
- Paradoxne k 5. bodu… byť viac offline. Rozhodla som sa zaviesť do svojho života nedeľu ako offline deň.
- Chcem prečítať aspoň 12 kníh.
- Cvičiť aspoň tak, ako doteraz. V roku 2018 som bola (na mňa) celkom aktívna a rada by som si to udržala aj v tomto roku. Ak sa mi podarí cvičiť viac a mať pevnejšie telo, nenahnevám sa.
- Nezanedbávať svoje zdravie. Moje zdravie už vyselo na vlásku. Aby som si ho udržala potrebujem chodiť na preventívne vyšetrenia. Ale v roku 2018 som to veľmi flákala.
- Neohrýzať si kožu okolo nechtov.
- Zbaviť sa nutkania zlupnúť každú chrastu na mojom tele.
- Viac maľovať obrazy.
- Hrať na klavíry.
- Konečne dokončiť školu.
- Zdravo eliminovať “Sral to pes” postoj k problémom.
komentáre 2
Katarína Šoltésová
Hanka, také príjemné a pozitívne čítanie! Veľmi ti (a vám) prajem 🙂
another
Ďakujem Katka 🙂