Viete, čo by mi pomohlo, pani Záborská? Keby prešiel návrh pani Marcinkovej.

Ani neviem, ako začať, no tuším, že to bude dlhší text, takže si k tomu pripravte kávu alebo niečo dobré. A poďme na to. Som stále v šoku z toho, že návrh “pomoc tehotným ženám” prešiel do druhého čítania. Hoci krovky milujem, poľské správanie k materniciam by sme tu fakt nemuseli mať….

Názov, ktorý v sebe kombinuje tehotenstvo, pomoc a ženy, je dúfam myslený ako sarkazmus, lebo vôbec nesúvisí s obsahom toho nezmyslu a inak si to jednoducho neviem vysvetliť. Ako vtip dobré, ako realita veľmi smutné. Nerozumiem tejto úchylnej snahe neustále pretláčať v parlamente svoje vlastné náboženské presvedčenia. No kým neboli schválené, len som pokrútila nad pani Záborskou hlavou, povedala niečo o stredoveku a neriešila som to. Teraz to však v parlamente prešlo a už to začína byť vážne.

Naozaj Slovensko nemá iné problémy?

Nuž, ako sa zdá, na Slovensku je všetko v pohode…, teda okrem potratov, na ktoré asi nesvojprávne a nerozvážne ženy stoja v radoch. Preto potrebujú okamžite pomôcť! Ešteže sa našla pani Záborská a banda poslancov, ktorí majú chuť “pomáhať” a potrebu starať sa do cudzích vagín. Neviem, či som viac sklamaná, alebo nahnevaná, no rozhodla som sa, že pani Záborskej vysvetlím, ako by mohla pomôcť mne. Tiež som žena.

Hoci to už pani Marcinková načrtla, no bola ignorovaná, mne by pomohlo nebyť sama.

A to nielen pri budúcom pôrode, pomohlo by mi nebyť sama dávno predtým. Ešte ako teenager v nemocnici.

Hneď to vysvetlím. Skúsim stručne, no nebude to krátke. Už roky ma trápia záchvaty paniky a úzkosti pri určitých vyšetreniach a dlho som si myslela, že kvôli tomu nebudem schopná mať vlastné deti, hoci veľmi chcem. Pri predstave pôrodu mi bolo zle. Celá táto moja panika sa prejavovala postupne. Spočiatku som mala iba búšenie srdca pri vyšetreniach na krčnom a napríklad na magnetickej rezonancii, neskôr som ušla zo zubárskeho kresla pred vŕtaním, no a vrchol nastal pri celoplošných antigénových testoch, ktoré mi bolo veľmi ťažké urobiť. Občas nemožné.

Vtedy som zašla za psychiatrom a začala chodiť na terapie.

Kde sa tento môj strach vzal? Prečo sa nebojím všetkých vyšetrení, iba niektorých? Po niekoľkých sedeniach sme na to prišli a nemôžu za to moji rodičia tak, ako to často pri duševných problémoch býva. Začalo to v nemocnici. V nemocnici, v ktorej som bola sama. Musela som absolvovať množstvo vyšetrení na vylúčenie toho, že by moja choroba napadla vnútorné orgány a ja nerozumiem tomu, prečo som ako 15-ročná behala po nemocnici na konziliárky sama bez sprievodu sestričky alebo rodičov, no budiš. Aspoň mi zbehol čas rýchlejšie. Napriek tomu, že na oddelení sme boli fakt ako rodina a všetci sa ku mne správali veľmi pekne, na niektoré zážitky z konziliárnych vyšetrení nikdy nezabudnem. Vypichnem dve topky.

Na detskej gynekológii som si nevedela spomenúť na dátum poslednej menštruácie.

V tom čase som viac menštruáciu nemala ako mala a fakt som nevedela, kedy to bolo naposledy. Dostala som pekného zdžuba a následne niekoľko zahanbujúcich otázok o mojom oholenom ohanbí. Súkromie 0 bodov. Ja na koze a cudzí otecko so svojou oveľa mladšou dcérkou hneď v miestnosti vedľa, kde boli otvorené dvere. Bolo mi veľmi trápne. Mala som 15. Nehovoriac o tom, že celé vyšetrenie bolo akési necitlivé a veľmi nepríjemné.

Vyšetrenie na ORL bol strop.

Pán doktor sa mi špáral v hrdle paličkou, niekoľkokrát ma z toho naplo (mám s tým od detstva problém) a keďže sa mu zdalo, že mám zapálené mandle, rozhodol sa, že mi ich musí stlačiť, aby zistil, či mi z nich ide hnis. Prečo to chcel urobiť, neviem, ale odmietla som to a vravela som mu, že už teraz sa asi povraciam. Bolo mi to prd platné. Nebral to do úvahy. Okrem toho, že to celé bolo nepríjemné a desivé, samozrejme, že som sa povracala. Aj jeho som pogrcala. Nebol šťastný, nebol slušný a kričal. Odvtedy mám pred ORL vždy vysoký adrenalín, no nikdy viac sa mi nikto nepokúšal stlačiť mandle…

Okrem toho som nemala najlepšie výsledky vyšetrení, informovali ma o tom. Bolo to veľmi ťažké a po niekoľkých dňoch som sa neutíšiteľne rozplakala a chcela som, aby ma rodičia zobrali domov. Ani moji rodičia to nemali ľahké. Ja som vďaka Lexaurinu hospitalizáciu dokončila.

Mám za sebou niekoľko hospitalizácií kvôli mojej autoimunitnej chorobe a neboli také zlé. No tá prvá, najdlhšia hospitalizácia, bola pre mňa veľmi ťažká a intenzívna aj na nepríjemné zážitky.

Prítomnosť rodičov by mi aspoň ten prvýkrát veľmi pomohla.

A som presvedčená o tom, že za prítomnosti rodiča by si niektorí lekári nedovolili takéto správanie. Že je to nemožné realizovať? Nuž, milí poslanci, mojim rodičom by stačila na spanie karimatka (náklady do 5 €) a ja viem, že by so mnou v nemocnici ostali. Nemohli však za mnou dochádzať stovky kilometrov každý deň.

Možno som mala 15 a naoko som už bola veľká, no bola som ešte dieťa. Na takúto situáciu som bola ešte veľmi mladá a moju vtedajšiu “samotu” si so sebou nesiem dodnes.

To bol teda vyčerpávajúci úvod do témy. Čo s tým má Záborská?

Nič a vlastne dosť veľa. Chce pomáhať. A chcela by, aby ženy rodili viac, ja to však bez prítomnosti môjho manžela nedokážem. A skôr, ako mi budete oponovať, nie vždy je umožnené, aby bol partner počas celého (celého je dôležité slovo) pôrodu so svojou ženou hneď od vstupu do pôrodnice. Vďaka terapii som prišla na to, že sa nebojím pôrodu ako takého, no mám strach, že natrafím na nepríjemný personál a že mi budú robiť niečo, čo nechcem a nebudem sa vedieť brániť. Alebo naopak, že mi neumožnia niečo, čo veľmi chcem.

Verím, že takéto pocity nemám iba ja. Mať právo na prítomnosť manžela by mi veľmi pomohlo. Je mi nesmierne ľúto, že skutočnú pomoc ženám poslanci zamietli a namiesto toho posunuli do druhého kola tamten nezmysel, ktorý považujú za “pomoc ženám”.

Myslím si, že ženám by viac ako táto potratová šlamastika pomohla reforma pôrodníctva.

Zaviesť do pôrodníc veci, ktorú sú v zahraničí bežné. Asi za to môže terapia a biologické hodiny, ktoré mi vďaka bábätku mojej kamošky tikajú jedna radosť, začala som si študovať veci okolo pôrodu. Ako totiž hovorí moja psychologička, pôvodcom strachu je často neznalosť. A musím zhodnotiť, že sa pôrodu naozaj nebojím, naopak, veľmi sa naň teším.

Teraz, keď som znalá problematiky pôrodov na Slovensku, nemôžem sa zbaviť pocitu, že najlepšie mi bude doma a v súkromí, kde môj pôrod neohrozí stres a nepríjemné nutnosti. Neviem, či na seba dokážem zobrať takúto zodpovednosť, preto mi je veľmi sympatická možnosť ambulantného pôrodu, ktorá na Slovensku hádajte čo? Neexistuje! Ak chcete ísť domov skôr, podpisujete reverz. Tiež by som si rada vybrala polohu, možno skúsila vodu a užila si dlhý bonding. Veľa súkromia počas pôrodu a laktačná poradkyňa po ňom tiež poteší.

Som ja ale žena náročná!

No pomôže mi už konečne niekto?!

Celým týmto článkom chcem povedať to, že pomáhať ženám sa dá rôzne a oveľa lepšie, ako ich psychicky zničiť pred potratom.

Každá žena, ktorá sa pre potrat rozhodne, má naň dôvod a nech je akýkoľvek, je nutné ho rešpektovať. Tiež mám ochorenie, ktoré môže a nemusí robiť problémy pri tehotenstve, a posledné po čom túžim, je nechať sa psychicky vytrápiť v prípade, ak bude nutné jeho predčasné ukončenie. Lebo som rozumná žena (ak chcete, tak aj sebecké hovädo) a vždy pre mňa bude môj život a moje zdravie prednejšie ako život nenarodeného dieťaťa.

Neželám si viac, ako žiť v krajine, kde politici a spoločnosť hodná 21. storočia, chápu, že ženy sú svojprávne a na svoje rozhodnutia majú vždy dôvod.

Ak ste sa dostali až sem, tak vám ďakujem. Dúfam, že tento môj výlev mal nejaký zmysel, nakoľko sa neviem zbaviť pocitu, že pani Záborská a jej hlasujúci podporovatelia sa nejako v tej pomoci ženám strácajú. Rada by som takto na záver napísala ešte zopár mojich nápadov, ktoré by fakt pomohli ženám.

Zvážte ich ako výmenu za tie stredoveké bludy:

1. Možnosť sprevádzajúcej osoby v nemocnici ako samozrejmosť.
2. Preplácanie doplnkových vyšetrení pri podozrení na ochorenie plodu.
3. Umožnenie prístupu k bezpečným a moderným interrupciám. Napríklad tabletka.
4. Terapie u psychológa po akomkoľvek potrate (prirodzenom, aj na požiadanie) a aj po pôrode.
5. Zaviesť do pôrodníc praktiky, ktoré sú v zahraničí samozrejmé, a odstrániť niektoré zvykové nepríjemnosti.
6. Možnosť dovolenky pri bolestivej a silnej menštruácii.
7. Lepšia finančná podpora slobodných mamičiek (ale aj slobodných oteckov).
8. Príplatok na menštruačné pomôcky, ak chceme byť štedrí.
9. Príspevok alebo preplácanie antikoncepcie, ak má o ňu žena záujem.
10. Ak niečo poľské, tak krovky v čakárni u gynekológa!
11. Odchod pani Záborskej na dôchodok.

 

 

Podobnosť s menami reálnych osôb je čisto náhodná. Ak sa mi podarilo trafiť sa menami, tak mám asi nadprirodzené schopnosti a pri súčasnom trende budem už čoskoro upálená na hraniciach. Čaute.