Niečo staré, niečo modré a niečo, čo sa musí, lebo sa to patrí

To, že nechcem mať klasickú svadbu „se vším všudy“ som vedela dávno predtým, ako som stretla môjho manžela. Poznám sa, a tak viem, že klasická svadba by bol pre mňa obrovský stres. A ja som si, naopak, chcela svadbu užiť. Navyše, veľké svadby považujem za mrhanie peniazmi a naozaj necítim potrebu pohostiť tetu mojej tety. Sorry, Orava. Pre mňa jednoducho nie je dôležitá svadba ako taká, ale manželstvo, ktoré prichádza po nej.

Keď sme sa dali s Mirkom dokopy a reč padla na svadbu, bola som veľmi rada, že to cítime podobne. A tak neskôr, keď ma Mirko požiadal o ruku, mali sme o našej svadbe jasno. Malá svadba v kruhu rodiny a blízkych priateľov, s obradom vonku, na najkrajšom mieste na Slovensku a po obrade neformálna grilovačka na záhrade. To je všetko. Takto mal vyzerať náš vysnívaný deň. Proste a jednoducho sa vezmeme a oslávime to s najbližšími! 🙂

Poznáme svoje rodiny, a tak sme tušili, čo za paniku môže svadobné oznámenie spustiť. Preto sme uvažovali, že rodinu prekvapíme a oboznámime ich so svadbou tak týždeň pred ňou. To by sme sa ale nemohli brať na matrike v Dobšinej. Keď si dávate žiadosť na matrike v Dobšinej, je to rovnaké, akoby ste svoju žiadosť čítali do mestského rozhlasu (áno, v Dobšinej stále funguje). Matrikárka je síce vzdelaná veterinárka, ale lekárske, ani žiadne iné tajomstvo, jej a vlastne ani nikomu inému v Dobšinej nič nehovorí.

A tak nech to radšej vedia od nás. Pod vplyvom emócií radosti som oznámila sobáš ešte v ten deň rodine. Nasledoval ma Mirko – oboznámil svoju rodinu. Takto spätne si myslím, že náš plán A – tváriť sa akože nič – by bol pre moje psychické zdravie lepšia možnosť. No chvíľu som mala radosť, že sa všetci tešia s nami. A potom to prišlo. Svadobný folklór slovenskej dediny.

My vám to zaplatíme

Na svadbu sme s Mirkom mali vyhradený rozpočet, ale stihli sme si kúpiť iba obrúčky. Platenia sa chceli ujať moji rodičia, čo si veľmi vážim, ale zároveň viem, že si tým urobili aj veľa zbytočných starostí, čo ma dodnes mrzí. Momentom, kedy som prikývla na to, že svadbu zaplatia rodičia, som stratila nad jej organizáciou moc. Aj keď všetci tvrdili, že bude ako chceme, bohužiaľ, nikto ma nepočúval a vznikal chaos.

V úvode sa mi celkom darilo presadiť si svoje. Zamietla som všetky odobierky, pierka, čepčenia, rozbité taniere a ďalšie tradičné blbosti, o ktoré som nemala záujem. Keď sa však na svadobné posedenie s 20 hosťami objednalo asi o 500 kusov koláčov viac, úplne som rezignovala. Ja by som veľa vecí riešila inak, resp. neriešila vôbec. No chápem, že rodičia chceli len to najlepšie.

A to sa musíte?

Čakala som, že tradičný prejav radosti zo sobáša mladej dvojice, ukrývajúci sa pod vetou: “A to sa musíte?” sa nám nevyhne. A tak aj bolo. Nie je to dohodnuté manželstvo, pre peniaze, ani manželstvo z rozumu, nie som tehotná, ani spolu nie sme príliš dlho. Takže, nie nemusíme. Chceme sa brať, pretože sa ľúbime a chceme byť manželia. Nuda, čo?! Zdá sa, že aj v 21. storočí potrebujete na svadbu “skutočný” dôvod.

Lebo sa to patrí!

Po dôkladnom odôvodnení svadby som sa ocitla v utópii. Z ”… lebo sa to patrí” sa stalo univerzálne odôvodnenie na všetko, proti čomu som bola a nestačila som sa čudovať, čo všetko sa patrí…

Patrí sa posielať svadobné oznámenia pred svadbou a aj ľuďom, ktorých na svadbu nechcete pozvať. Urobili sme teda kompromis a vytvorili oznámenia bez času a miesta, aby sme eliminovali výskyt nepozvaných. (Uznajte, že oznamká Mirko vymyslel parádne!)

Patrí sa urobiť rozvoz koláčov pred svadbou, nie po nej, lebo by to ľudia brali ako zvyšky zo svadby. Nikto nebral ohľad na to, že ja by som nerozniesla ani tie zvyšky.

Patrí sa pripraviť koláče aj pre ľudí na ulici, ktorí sa prídu pozrieť na nevestu. Predstava, že ma zvedavé susedy prídu očumovať, vo mne vzbudzovala hrôzu. A tak som oznámila, že ešte neviem, kde budem nasadať do auta.

Patrí sa dať koláče a víno tímu z mestského úradu, ktorý nás sobášil. Ja som si myslela, že stačí uhradiť poplatok za sobáš.

Patrí sa urobiť catering aj na mieste sobášu pre všetkých, ktorí sa prídu pozrieť. Mne osobne by bolo napríklad trápne ísť sa pozrieť na cudziu svadbu. V Dobšinej je to asi normálne a bolo mi vysvetlené, že tomu nezabránim a treba ich pohostiť, lebo sa to patrí…

Bizár, ktorý ma veľmi vykoľajil, som zažila deň pred svadbou. Prišla k rodičom na návštevu (pre mňa) cudzia žena. Prišla, lebo sa to patrí. Nikdy predtým sme sa nevideli. Predstavila sa mi, zoznámili sme sa. Pogratulovala mi k svadbe (ďakujem, ale kto ste a prečo vás trápi moja svadba?) a naliehala na to, aby som si otvorila obálku. Vedela som, že tam budú peniaze, nechcela som si to otvoriť. Je to ošemetné a človek nevie, ako reagovať. Aj toto sa patrí?!

Následne to spôsobilo paniku, pretože suma bola vysoká a jej deti sú už vydaté a my sme nemali objednaný dostatok koláčov, aby sme sa jej revanšovali aspoň takto. Lebo sa to patrí.

Strop bol, keď babka pohostila koláčmi poštárku, lebo sa to patrí. Lebo čo?! Nedonesie mi vianočné pozdravy alebo čo? 😀 Vysvetlí mi niekto, čo má zamestnanec pošty s našou svadbou?

Škoda, že sa nemôžeme poriadne zabaviť!

K “lebo sa to patrí” sa pozvoľna pridalo “škoda, že nemôžeme urobiť poriadnu svadbu”. Hnevalo ma, že niektorí blízki ľudia potrebovali pred verejnosťou ospravedlniť našu malú svadbu. “Viete, korona, nemôžeme urobiť poriadnu zábavu…” A tak vždy, keď som bola pri tomto blude prítomná, uviedla som veci na pravú mieru. Ho, ho, hó. Žiadna korona, my sme chceli takúto svadbu, bez zábavy a inú by sme nerobili.

To máte do zariadenia

Veta, ktorá je nočnou morou pre všetkých novomanželov, sa stala skutočnosťou aj na našej svadbe. Keď sme zistili, že sa darom vyhnúť nedá, snažili sme sa predchádzať aspoň vecným darom tým, že sme si ich vyslovene neželali, resp. keď už to musí byť, tak sme si zariadenie chceli vybrať sami. Ale predsa sa stalo, a tak aj my máme doma nevkusné šálky či super gýčovú zdobenú fľašu. (Už to len dať do vitrínky a háčkovanú dečku pod to.)

Existujú svadobné tradície, a potom aj svadobné “tradície”. Kým tie klasické môžete, ale aj nemusíte mať, ostatným sa asi nevyhnete. Zdá sa, že patria k svadobnému folklóru na dedine. A mne išli strašne na nervy.

Dievčatá, nechajte sa odprevadiť k oltáru

Na jednu tradíciu som sa nakoniec nechala presvedčiť. Aj keď som si myslela, že na sobáš prídeme s Mirkom spolu, nechala som ocka, ktorý to veľmi chcel, aby ma odviezol autom a odprevadil k Mirkovi. Bol to krásny zážitok a nikdy na to nezabudnem. Určite sa nechajte odprevadiť, dievčatá!

A pamätajte. Je úplne jedno, akú máte svadbu, komu odnesiete koláče a aj, čo povedia ostatní. Šťastné manželstvo je jedine vo vašich rukách a to, ako do manželstva vstúpite, je úplne nepodstatné. Ja som rada, že v ten deň bola s nami naša rodina a najbližší priatelia!

Som vďačná rodičom, ktorí sa postarali o všetko potrebné, aj o to, čo sa patrí. Lebo ja by som to nezvládla. Inak. Svadobný deň bol krásny, ale zbehol veľmi rýchlo.
No o tom v ďalšom článku. Ak máte otázky k našej vonkajšej svadbe, napíšte mi do komentára! 🙂

 

  (Čajková)

 

 

No Comments

Post A Comment

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.