(ne)zdvorilý výsluch tehotnej

Všimla som si taký zvláštny fenomén. Čím viac som tehotná, tým menej sa ľudia dokážu so mnou normálne rozprávať. Posledné týždne rozhovory prebiehajú podľa šablóny a je úplne jedno, ako dobre sa s danou osobou poznám, vždy sa opakujú rovnaké, za mňa dosť osobné otázky. Vlastne, nie je to rozhovor, lebo môj názor nikoho nezaujíma. Je to výsluch a ja sa pri ňom cítim, ako keby som tehotenstvom stratila svoju identitu. Rovnaké otázky som dostala od rodiny, známych a dokonca aj od náhodných, takmer cudzích ľudí.

Začne to nevinne – otázkou: Ako sa máš?

Nikoho však nezaujíma úprimná odpoveď. Ani sa nesnažte popísať vaše skutočné pocity a posťažovať sa. Zažívate predsa najkrajšie obdobie života. Je úplne jedno, ako na otázku odpoviete. Ak odpoviete, vždy si dláždite cestu k “to počkaj potom…” výstrahe.

Podľa mojich pozorovaní je lepšie odpovedať jedným slovom a otázkou: “Dobre a ty?” Síce to, bohužiaľ, nezaženie rozhovor do outu, ako by som si želala, ale trochu to urobí druhej strane škrt cez rozpočet. Za normálnych okolností by druhá strana odpovedala popisom toho, ako sa má, ale tehotenstvo asi nie je normálna okolnosť, preto príde rada: “Tak to si ešte užívaj. Potom, keď sa narodí, to už…” (veta pokračuje apokalyptickým scenárom budúcnosti “po” podľa ľubovôle komunikujúceho).

Ak sa náhodou rozhodnete ísť cestou úprimnosti a pokúsite sa sťažovať sa na tehotenstvo, očakávajte okrem tragického popisu udalostí “potom” aj zľahčovanie vašich starostí porovnaním so stavom inej tehotnej. Ak protistrana nezažila tehotenské útrapy, zaručene to mala jej známa horšie ako vy. A to ešte uvidíte, čo to bude potom, keď sa narodí… 😀 Končí život, zábava aj spánok. Proste, nastane pohroma, pred ktorou treba varovať tehotnú.

A už viete, čo to bude?

Chlapec, odpovedám a vždy sa všetci tešia, gratulujú a hovoria, že to je super, že chlapec. A dievča by nebolo super? Mám chuť sa zakaždým opýtať, ale radšej mlčím. “No veď to je jedno, hlavne, nech sa narodí zdravý,” zvykne ešte zaznieť, ale následne už má komunikujúca osoba pocit, že sme príjemným úvodom zbúrali zábrany a môžeme prejsť na intímnejšie otázky.

A kedy máš termín?

Výborná otázka a ja odpovedám, že moje dieťatko sa narodí, keď bude pripravené. To komunikujúcu osobu neuspokojí, lebo veď termín je termín a ja musím termín vedieť. Tak sa pýta znova, kedy povedal doktor, že mám termín. Ako keby som bola málo bystrá a nepochopila som otázku hneď, keď zaznela.

Snažím sa odpovedať čo najviac neurčito – “koncom júla” – lebo chcem eliminovať ľudí, ktorí budú brať termín pôrodu ako deadline a začnú ma naháňať pri jeho nedodržaní. Je mi však úplne jasné, že sa tomu nevyhnem. Už dávno som pochopila, že otázky či už? patria k povinnej jazde pri tehotenstve tak ako aj tieto “príjemné” small talk…

Tu rozhovor, bohužiaľ, stále nekončí. Dotyčná osoba sa spokojne usmieva a má pocit, že je nám príjemne. Ja sa snažím, ako môžem tento výsluch ukončiť, lebo viem, že smerujeme k hororovým príbehom z pôrodnice.

Ešte predtým ale príde rýchle zhodnotenie veľkosti bruška vzhľadom na blížiaci sa termín pôrodu. A následne už ide hanba bokom.

A kde budeš rodiť? Už vieš?

Zapeklitá otázka. Prvýkrát som ju dostala už koncom 3. mesiaca. Doteraz som neprišla na to, ako na ňu odpovedať. Skúšala som už rôzne odpovede a môžem povedať, že ani tie vtipné nezaberajú a neukončia rozhovor. Ani proti otázka: “Vieš mi odporučiť nejakú dobrú pôrodnicu?” nefunguje. Osoba sa proste chce dostať k nejakému názvu pôrodnice, lebo potom je potrebné odovzdať mi recenziu.

Všetkým tehuľkám odporúčam si dobre rozmyslieť, či povedia skutočné miesto, lebo vždy, VŽDY príde nevyžiadaná recenzia na vami zvolenú pôrodnicu. Ak nie z vlastnej skúsenosti, tak zaručene tam rodila nejaká známa. Ak tam aj nikto nerodil, niekoho tam aspoň operovali a to sa tiež ráta ako recenzia.

Vaše dôvody výberu takmer nikoho úprimne nezaujímajú a keď sa ich pokúsim zhrnúť, príde: “Ale nevymýšľaj…”. Pobúrenie. Rodiaca žena by nemala mať požiadavky. Mala by držať hubu, roztiahnuté nohy a počúvať doktorov, ktorí ju “odrodia”. Odporná, dehonestujúca fráza. Odrodiť… No nič. Slovensko má pred sebou ešte dlhú cestu a ja vždy oľutujem, že som sa vôbec pokúšala zmeniť výsluch na rozhovor.

Recenzie mojej pôrodnice sú prekvapivo dobré, no dráma musí byť, takže ak dotyčná osoba pôrodnicu pozná, som varovaná, že daná pôrodnica nemá inkubátor… A keby bolo keby…

Finále výsluchu nastáva otázkou: Už máš vybraného doktora?

Na výber a rezerváciu doktora mám svojský názor. Nebudem zachádzať do detailov, no podľa mňa by doktor mal byť pri pôrode iba v prípade emergency a pri prirodzenom pôrode je lekár zbytočný. Oveľa dôležitejšie je mať pôrodnú asistentku, ktorá sprevádza celým pôrodom (a ideálne aj počas tehotenstva). Takýto názor je však pri výsluchu tehotnej neprípustný a veľmi šokantný! Ak sa pokúsim vysvetliť, prečo nemám doktora, osoba sa na mňa pozerá, ako keby mi hormóny vzali mozog a následne sa ma snaží dostať na “správnu cestu”.

Každá si predsa musí vybrať doktora! Alebo to chcem nechať na náhodu? (Ja by som to rada nechala na prírodu, ale mlčím.) V každom prípade, ak hororový pôrodný príbeh neprišiel v predošlej otázke, tak pri téme výber doktora určite príde. A je úplne jedno, či odpoviete, že doktora máte, alebo že sa ešte rozhodujete. Ani tu, bohužiaľ, nefunguje protiotázka: “Poradila by si mi niekoho?” Príbeh príde. Ak nie z vlastnej skúsenosti, tak je to opäť príbeh “moja známa keď rodila…”. Z hororového príbehu v tejto časti rozhovoru vždy plynie morálne ponaučenie: Vždy je lepšie mať doktora.

Tu výsluch pri troche šťastia skončí. Pri mojej smole to pokračuje výbavičkou a opakujú sa “dobré rady” o tom, že si máme užívať a oddychovať, lebo potom…

A ja sa pýtam, prečo?!

Prečo ma takto bez hanby vypočúvajú aj cudzí ľudia? To im nie je blbé? Ani trápne, pýtať sa na takéto (podľa mňa) osobné a intímne otázky?

Prečo si k tehotnej ľudia dovolia viac a odhodia akékoľvek zábrany?

A prečo to v drvivej väčšine robia ženy?

Naozaj niektoré ženy vnímajú zmenu, ktorú do domácnosti prinieslo bábätko tak tragicky, že život delia na obdobie pred a po narodení dieťaťa? Že obdobie potom je taká životná dráma, že treba všetky tehotné ženy varovať?

Nedáva mi to zmysel. Ja osobne naozaj nelietam na cukrovej vate a je mi jasné, že narodenie dieťatka prinesie radosti aj starosti. No veľmi sa teším, zmenu prijímam a takéto varovania mi vadia. Najprv sa vás ľudia pýtajú, kedy bude dieťa, a potom, keď ho už čakáte, tak vás zahrnú “povzbudením” na obdobie po pôrode. No načo je toto dobré?!

A nakoniec všetky tie hororové pôrodné príbehy, ktoré sa začnú valiť hneď po oznámení tehotenstva. Prečo majú ženy potrebu toto robiť? Beriem to tak, že majú skutočnú potrebu sa o svoj príbeh podeliť. Trauma z pôrodu je však problém a ak aj roky po pôrode pretrváva, je naozaj dôležité spracovať to so psychológom, nie zdieľať svoj príbeh s tehotnou, ktorá sa pripravuje na pôrod. (A vie, že to bude náročné, ale krásne).

Keď cítim, že prichádza príbeh, ktorý nechcem počuť, dávam osobe stopku a to odporúčam aj vám, ak ste tehotné 🙂

Ženy, prosím, začnime sa viac podporovať!

Nechajte tehotnú, nech sa vyžaluje, ak sa necíti dobre a potrebuje to. Podporte ju tak skutočne. Nezľahčujte jej prežívanie tehotenstva. Povedzte, že to zvládne a nie, že potom bude horšie. Nehovorte ženám pred pôrodom negatívne veci a obavy, povzbuďte tehotnú žienku pozitívnou afirmáciou. A nakoniec, PROSÍM… zaujímajte sa aj o život mimo tehotenstva, tak normálne, ako keby medzi vami nebolo bruško. Lebo aj tehotné ženy sú len ľudia a je to asi neuveriteľné, ale majú bežný život, záujmy, zážitky, prácu…

Aby som nebola len negatívna – občas tieto otázky chápem a dokonca sa rada s vybranými žienkami o nich rozprávam. Lebo viem, že riešia to isté a vzájomné zdieľanie nám obom môže pomôcť, alebo sme si blízke kamarátky a môj názor ich úprimne zaujíma. Vtedy je to príjemný rozhovor a nie drzý výsluch. No týchto prípadov je oveľa menej…