Úprimne o dojčení

Kojíte? Patrím do skupiny žien, ktoré môžu hrdo odpovedať ÁNO.

Naozaj hrdo, lebo to nebolo jednoduché a nešlo to tak prirodzene ako som si myslela, že po domácom pôrode a nekonečnom bondingu pôjde. Vďaka podpore manžela, laktačnej a pediatričky sme to spolu s Teom dali.

Počas prvých mesiacov som mala niekoľko kríz. Seriózne som 3x uvažovala, že prejdem na umelé. Ale môj syn je milovník mliečka a mne to potom prišlo ľúto. Krízy prešli, zohrali sme sa a ja som veľmi vďačná za to, že môžem môjmu synovi stále dopriať.

Úprimne, zo začiatku som vôbec necítila pri dojčení eufóriu, skôr stres. Neskôr to prešlo do “normálka” a až po polroku som začala cítiť aj tie nádherné pocity, ktoré môžu pri dojčení byť. Samozrejme, v noci to vie byť aj únavné No môj synček mi dáva krásne najavo, že má svoje mliečko rád a ja som aktuálne v stave, že mu ho tak skoro nevezmem.

Keď som bola tehotná, nevedela som si predstaviť kojenie na verejnosti. Myslela som si, že sa budem hanbiť. Ale keď na to prišlo, vôbec. Moje bábätko je hladné, tak ho nakŕmim. A väčšinou som sa stretla s úsmevom, občas cítim pohľady ale nič negatívne. Tak ma nedávna nepríjemná reakcia predavačky veľmi zaskočila a cítila som sa trápne. Ale viete čo? Trápne by sa mala cítiť ona!

Želám si, aby spoločnosť, ktorá sa po narodení zvedavo pýta a robí tlak, pochopila: Kojenie na verejnosti nie je hanba. Nie je to nič extravagantné. Nič, čo treba skrývať. Nič, čo musí ostať doma. Je to starostlivosť o dieťa. Je to kŕmenie, je to upokojenie, je to uspávanie…

Obyčajné, prirodzené, náročné aj krásne. Také to je.

A ja som sa rozhodla, že dojčenie skrývať nebudem. O to viac, keď už pravidelnú otázku, či mám ešte mlieko vystriedala…či ešte kojím…

(No a ak nedojčíte, tiež v poriadku. Každá sa s láskou staráme o dieťatko a iba na tom záleží.)