O tom, ako som začala šoférovať

Dnešný článok bude mierna odbočka od bežných beauty recenzií. Keďže viem, že mám medzi vami kopec vodičiek-nevodičiek, rozhodla som sa malou sériou článkov o mojom šoférovaní povzbudiť vás k tomu, aby ste začali, nebáli sa a jazdili.  Dnes sa v vami podelím o môj životný prevrat. O moment, kedy som sa rozhodla, že začnem šoférovať. 

Máte vodičák iba ako kartičku v peňaženke? Tiež som to tak mala. Vodičák som si šla robiť hneď po strednej. Lebo hrozilo zdražovanie kurzu, lebo ho išli robiť všetci a preto, lebo som mohla. Proste vyspelé rozhodnutie.

Napriek tomu, že som bola už počas autoškoly skúsený šofér – veď skúšky na vodičák som určite robila viac krát, ako ty – šoférovať som sa bála. Moji rodičia ma nechávali šoférovať keď sme niekam išli, ale ich poučovanie a cenné rady mi boli nepríjemné a vôbec… celé to šoférovanie pod dohľadom bolo stresujúce. Viem, že to mysleli v tom najlepšom a dnes, keď už mám vlastné auto to úplne chápem. Po tom, ako som sa raz vynervovala keď mi auto druhý krát pri pohýňaní na stopke zdochlo, som sa na to celé šoférovanie vykašľala. Proste sral to pes. A z vodičáku sa stala len ďalšia klubová karta.

Až raz som opäť sadla za volant a od tej doby vlastne aktívne šoférujem. Veľmi rada by som vám napísala, že za to vďačím životnému odhodlaniu a nekonečnej snahe sa to naučiť. Nie je to pravda. Vďačím za to môjmu bývalému, ktorý sa nečakane opil. Fajn príbeh. Tak poďme naňho.

Bolo to na jar a bol večer. Presný dátum si nepamätám, ale pršalo. Naši spolužiaci z gymnázia šli na chatu. Ja a ex sme na chatu nešli, lebo na druhý deň sme mali cestovať do BA za povinnosťami. A s opicou naozaj nechcete sedieť vo vlaku 8 hodín. Alebo aj dva dni. Záleží od meškania železníc SR. Ísť pozrieť na chatu sme ale určite chceli a tak som poprosila ocka, či by nám nepožičal červenú strelu – Matízka. Ocko nemal problém a tak sme šli… Aby sme príbeh skrátili, aj tak už asi tušíte čo sa stalo, bývalý ma uprosil, či by som domov nešoférovala ja – že on by si rád dal s chalanmi. Nebolo mi všetko jedno. Zvažovali sme aj to, že ostaneme na chate kým nevytriezvie ale to by sme nestihli vlak. Hodil ma teda do vody a ja som musela plávať. Teda šoférovať.

Nasadli sme do Matízka, zaradila som jednotku, vytlačila som spojku, naštartovala som, púšťam spojku, pridávam plyn a… Zdochlo mi. Na druhý pokus sme sa už viezli. Počas prvých minúť moja maximálna dosahovala závratných 30km/h. a ja som sa strašne bála že zomrieme. Pršalo a tak som sa bála že dostaneme šmyk a zomrieme. Alebo že dostane šmyk iné auto a my zomrieme. A do toho bola tma. Tak som sa bála, že na cestu vybehne zviera a zomrieme. Alebo že zomrie to zviera. Autá blikali, trúbili aj predbiehali. Ja som sa bála, stresovala a plakala.

Celú cestu som sa na bývalého hnevala. V duchu, ale aj nahlas. Že ako mi to mohol urobiť. Že ako to nám mohol urobiť?! Veď môžeme zomrieť. Ako môže byť tak nezodpovedný….  Za triezva by to asi nedal. Ale pretože on bol plný alkoholu, tak ma smelo povzbudzoval aby som sa nebála, pridala a preradila. Do trojky. A potom aj do štvorky. Do Dobšinej som už vchádzala v rýchlosti fantastických 50km/h. Ani som nemusela spomaliť.

Po zaparkovaní som bozkávala zem. (Iba akože, nie naozaj. Všade bolo blato.) A tešila sa zo života. Sľúbila som si, že za volant už nikdy nesadnem lebo moje zdravie je cenné a toľko stresu nikomu netreba. Nuž ale…. O niekoľko dní na to bol sviatok a nešli autobusy. Chcela som ísť do Rožňavy a tak som zavolala ockovi, či by mi tú našu “share´n go” strelu nepožičal znova. Nebol nadšený že chcela som ísť úplne sama. Ale požičal. S tým, že hneď ako prídem zavolám.

A tak som išla. Svietilo slniečko. 25km som zašla za necelú hodinu. Udržiavala som si konštantnú rýchlosť tak, aby som nemusela veľa preraďovať. V obciach som vôbec nemusela spomaliť. Za mnou sa tiahla kolóna, sprievod hodný prezidenta. A z rádia mi išli retro vypekačky. Pospevovala som si. Proste nádherná, ležérna jazda. Keď som bezpečne zaparkovala mala som veľkú radosť, že som to zvládla! Úplne sama!!!!

A vtedy som sa tak nejak rozhodla že budem šoférovať. Ešte niekoľko krát som sa viezla na strele a potom som sa rozhodla, že potrebujem vlastné autíčko. Ale o tom – potom.

Čo som týmto článkom chcela povedať je, že šoférovanie je vlastne o tréningu. Treba jazdiť.  Viem že vám to asi hovorí každý – ale je to naozaj tak.

Aj keď som si myslela, že 50 km/h a jazda mimo obce je maximum čo dokážem, za dva roky zo mňa vyrástol normálne vodič. V pohode jazdím aj vo veľkomeste. Zle a kryvo parkujem. Znervózňujú ma autá, ktoré ma spomaľujú. Trúbim na všetkých, ktorí sa mi vtrepú pred auto aj keď mi mali dať prednosť. Neznášam cyklistov, ktorí podľa mňa nepatria na cestu. Vážne. Sú to problémy na dvoch kolesách. Mali by isť po krajnici alebo najlepšie nikde. A neznášam chodcov, ktorí si myslia že auto nemá brzdnú dráhu. A… nebola by som to na seba nikdy povedala, ale vlastním už druhé auto.  😀

Ps.: Keď sa rozhodnete že nastal čas začať jazdiť, odporúčam trénovať to bez spolujazdca, ktorý má chuť radiť a pomáhať. Osamote to pôjde určite lepšie a hlavne v pohode, bez stresu! 🙂 Čestné pionierske. Držím vám palce!!